čtvrtek 5. prosinec 2019 23:53
Registrace    

Keď už ružové okuliare, tak aspoň v drevenom ráme

Na prvý pohľad pôsobí ako plachý mladík, ktorý si vašu pozornosť získa hneď, ako sa rozhovorí o svojej vášni. Tou je drevo v jeho – takmer – nepoužiteľnej podobe. To, čo pre niekoho je odpadom, on zbiera a spracuje do opakovane použiteľnej podoby. Staré drevené trámy, stoly, dreve, okná. Nie je to však tradičná recyklácia. Zoznámte sa: Michal Malý, majiteľ a správca novej slovenskej značky drevených okuliarov Selen Eyewear. A pritom – na začiatku bol Mesiac.

Podľa internetovej encyklopédie sa o tom píše: Seléné (iné názvy: Seléna, Selena, Selene; gr. Σελήνη – Seléné – mesiac) bola v gréckej mytológii bohyňa Mesiaca, zosobnenie Mesiaca. Bola dcérou Titánov Hyperióna a Theie. V starovekom Ríme jej postaveniu zodpovedá Luna. V Homérovom Hymne na Hélia sa Theia volá Euryphaessa (starogr. Εὐρυφάεσσα), čo v preklade znamená „ďaleko žiariaca“. Tento prívlastok sa vzťahuje aj na samotnú Seléné. Podľa Homérskych hymnov mala s Diom dcéru Pandeiu vyznačujúcu sa nebývalou krásou. (koniec citátu)

Tu je inšpirácia pre meno značky, ktorej zrod sa viaže k Banskej Štiavnici. Mestu, v ktorom sa v dávnej minulosti ťažilo zlato a striebro. Viac striebra, ako zlata a ako vieme nielen z mytológie, ale predovšetkým z krásnej literatúry, Mesiac má strieborný svit.

Banská Štiavnica – striebro – Mesiac – Seléné – Selen.

To je reťazec, ktorý dáva zmysel niečomu, čo na prvý pohľad vyzerá jednoducho, no pri pozornejšom skúmaní v sebe skrýva stovky hodín ručnej práce, stovky hodín skúšania, stovky hodín trpezlivého objavovania súvislostí, vlastností, reakcií, skúšania kombinácií vhodných materiálov. Stovky pokusov a omylov a aj stovky pokazených modelov.

A pritom je to na prvý pohľad také banálne, ako okuliarový rám. Ale aj ten bolo treba najprv vymyslieť – k šošovkám, ktoré sa do nich vkladali. Okuliare boli vynájdené v Taliansku okolo roku 1300. Niekedy sa uvádza, že ich vynálezcom bol v roku 1299 Salvino Armati, inokedy sa vznik okuliarov kladie až do roku okolo 1350. V používaní okuliarov sa niekedy hľadá jedna z príčin neobyčajného rozmachu vzdelania v renesancii. Renesanciu odvtedy okuliare zažívajú neustále, pretože sme ich začali používať nielen na zlepšenie videnia, ale aj na ochranu zraku. A stali sa aj módnym doplnkom pre ženu i muža. A je to, zrejme, jedna z pomôcok pre ľudí, ktorá sa nikdy „nezunuje“.

Aj toto boli pohnútky, ktoré viedli Michala Malého k tomu, aby vytrval v úsilí o ozvláštnenie trhu s okuliarovými rámami, pretože drevené okuliare sú síce už aj vo svete známe, no málo rozšírené. A nejde iba o módny výstrelok.

DM: Ako ste sa dostali k dreveným okuliarom?
M. M.: Už od malička som chcel niečo robiť s drevom. Niečo z neho vyrábať. Zbieral som staré kúsky, čokoľvek z dreva, snažil som sa to „zreštaurovať“, zrekonštruovať. Chodil som po starých povalách, ňúral som sa v zapadnutých kútoch, čokoľvek, čo ma ohúrilo, očarilo, som vzal a skúšal tomu vrátiť pôvodný účel. Prosto, som očarený drevom, aj keď som, napokon, išiel za elektrikára. Skončil som Strednú odbornú školu technickú v Zlatých Moravciach, odbor mechanik, mechatronik – čo je kombinácia strojariny a elektrotechniky – čo ma takmer dokonale vybavilo do života. V podstate ovládam prácu na sústruhu, na fréze, na CNC-strojoch všetkých typov a výhodu mám aj v tom, že sa vyznám v elektrike. Obvody, silnoprúd, slaboprúd a podobne a v dnešnej dobe to isto nie je na zahodenie. No ale k tomuto som sa dostal cez „staré veci“. Renovoval som ich, zabával som sa s tým.

Podobne, ako jeden pán z Bratislavy, ktorý chcel rozbehnúť podobný biznis v Bratislave, no vtedy to zlyhalo na vysokých vstupných nákladoch na prenájom a zariadenie dielne. Začal som s ním spolupracovať a tiež sme chceli vyrábať drevené okuliare. Vtedy však ten produkt ešte nebol v takej podobe, aby sa dal predávať za rozumnú cenu, a tak z toho napokon zišlo. Bolo by treba do toho ešte investovať veľa peňazí a času a to sme boli ešte veľmi mladí a neskúsení. Mali sme síce financie od jednej investorky, ktorá chcela investovať do niečoho kreatívneho, no premrštené nájmy dielne, veľa financií do nevyhnutného vývoja, skúšania, omylov i pokusov. Akosi to nevyšlo. Ja som však tvrdohlavo išiel za tým a „preniesol“ som zázemie do lacnejšieho kraja a v Zlatých Moravciach som si zariadil dielňu, kde som pokračoval v tom, čo sme pre piatimi rokmi začali. Až som sa dostal do štádia, že z toho je produkt, ktorý má svoju značku, obchod, predaj, cenu.

DM: Hovoríte, že ste boli veľmi mladí a neskúsení? A dnes? A ako do toho vošla Banská Štiavnica?
M. M.: Dnes mám 27 rokov a stále tvrdím, že sa musím ešte veľmi veľa učiť. Ale nechcem sa vzdať. Ak aj čerpáte zo svojich pokusov a omylov – stojí to nemalé peniaze. Dnes som však už v takom štádiu, že to najhoršie mám za sebou. A celé ma to nejako pritiahlo do Banskej Štiavnice. Neviem presne povedať, kedy a ako, ale, zrazu som sa tu v lete pred štyrmi rokmi ocitol a celé prostredie na mňa vplývalo veľmi inšpiratívne a kreatívne. Tak som si povedal, že sa tu chcem usadiť a preniesť sem aj svoju existenciu. Momentálne kupujeme s priateľkou dom aj s hospodárskou časťou v neďalekej obci Prenčov a verím, že to bude to správne zázemie na ďalší rozvoj mojej firmy a značky. Vnímame veľmi intenzívne vplyv a existenciu toho, čo sa dosť často nazýva „genius loci“ miesta, ktoré chodia obdivovať ľudia zo široka z ďaleka. Uvedomujem si, že dnes – napriek tomu, že ako ľudstvo ovládame dokonalejšie technológie – nie sme schopní dosiahnuť takú remeselnú dokonalosť, fortieľ a zručnosť, ako ľudia, ktorí stavali toto krásne mesto a vdýchli mu remeselnú nesmrteľnosť. A to ma na jednej strane fascinuje a na druhej inšpiruje. Mám pocit, že ľudia zleniveli, že to, čo produkujeme, tá hmota – substancia, nemá pridanú hodnotu. Je určená na priamy konzum, na čo najrýchlejšie spracovanie a nahradenie novou. Aj ekonomika je postavená na čo najrýchlejšom otáčaní a produkcii. Ako keby sme sa ani nezamýšľali nad tým, čo a prečo robíme a produkujeme.

DM: Aj drevo je v tejto lokalite iné, než inde? Kde hľadáte staré drevo pre Váš projekt? Koľko ho spotrebujete? A ak to nie je výrobné tajomstvo, prezradíte aj postup?
M. M.: Potrebujem tvrdé drevo – dub alebo buk. A staré tvrdé drevo nie je až také komplikované nájsť. Zatiaľ. Buď vám ho naplaví rieka, voda, alebo sa zvyknem – ako za mlada – túlať po starých usadlostiach a buď skupujem, alebo mi darujú staré trámy, kusy „nepotrebného“ dreva. Našťastie, na výrobu mojich drevených okuliarov, nepotrebujem veľké množstvo dreva. Nemusím každý mesiac kúpiť kamión, ročne spotrebujem jeden meter kubický starého dreva. Pri jeho spracovaní je aj tak ešte veľa „odpadu“, teda nepoužiteľných, popraskaných častí, častokrát aj v procese výroby surové rámy pri ohýbaní zlomím, takže je to nie stopercentná istota zužitkovania celého materiálu. Ale v podstate si vystačím s tým málom, ktoré nie je problém zohnať. Komplikovanejší je práve pracovný postup, pretože zo starých hranolov musím najprv laserovou technológiou „napíliť“ na cca trojmilimetrové dyhy. Potom ich na egalizačnej brúske zbrúsim na jeden a pol milimetrovú hrúbku a potom z týchto dýh opäť laserom vykrajujem konečný tvar rámu. Nasleduje tá „zábavná“ až „napínavá“ časť práce, keď musím zlepiť dve až šesť jeden a pol milimetrových vrstiev (podľa toho, na ktorú časť rámu ich potrebujem) na seba, aby som ich mohol povrchovo upraviť. Snažím sa dovnútra umiestniť buk, ktorý je pružnejší, a vonkajšia (pohľadová) vrstva je z duba, ktorý je estetický, pekný. A potom už iba brúsiť, olejovať, brúsiť, olejovať – takto minimálne šesťkrát za sebou. Ale tá posledná povrchová úprava – to je už mojím výrobným tajomstvom, mám na to vlastný recept. Každý jeden rám prešiel mojimi rukami, mesačne dokážem vyrobiť asi 50 kusov, a keďže sa tomu venujem od roku 2015 a prvé „nositeľné“ okuliare som vypustil z rúk v roku 2016 – je to cca 1000 kusov.

DM: Je to niečo, čo nie je celkom bežné. Máte pocit, že Vás už spotrebitelia objavili? Keď vezmem do úvahy, že v očnej optike kúpite kvalitné slnečné okuliare za rádovo desiatky až sto Eur (o dioptrických ani nehovoriac – tie sú za sto a viac Eur), Váš produkt predávate za niekoľko desiatok Eur. Je to adekvátne?
M. M.: Myslím, že sa mi podarilo optimálne nasadiť cenu, aby som úplne neprerobil. Ale aj tak už na prvý pohľad v obchode rozoznám zákazníka, ktorý sa príde pozrieť „len tak“ od seriózneho záujemcu. A tých, našťastie, pribúda. Aj vďaka tomu, že som 1. júla v tomto roku otvoril obchod v Banskej Štiavnici, ktorá je magnetom pre turistov. Nájdu nás hneď vedľa populárneho Banskoštiavnického dreveného betlehemu v centre mesta. A ja, myslím si, naozaj neponúkame všedné veci.
Ponúkame originalitu, vysokú kvalitu a z toho vyplývajúci komfort používania okuliarov. Drevené okuliare sú lepené po viacerých vrstvách do požadovaných tvarov. Drevené okuliare sú tak pevnejšie, pružnejšie a dokonale držia tvar, odolávajú viac vlhkosti, teplu a vode. V ráme okuliarov sa používajú titánové pánty s vonkajším pružným otváraním, pri ktorých vám okuliare dokonale kopírujú tvár a pri nosení zabezpečujú maximálny komfort. Do všetkých slnečných okuliarov vkladáme kvalitné polarizačné sklá CR39 so 100% ochranou proti UVA/UVB žiareniu. Je to kvalitný výrobok Hand made in Slovakia.

DM: Prepáčte, že som zvedavý, ale dá sa z toho vyžiť?
M. M.: Zatiaľ sa zdá, že áno. Ale vidím v tom potenciál, ktorý – verím – dokážem využiť. Nemám ambíciu veľkej fabriky, ale takúto „manufaktúru“ by práve tento región uživil. Ale, ako som povedal na začiatku, ešte sa musím veľa učiť. A až potom rozmýšľať na rozširovaní výroby, zvyšovaní obratu, zisku a podobne. Ale, ako hovorím, to nie je môj prvoradý cieľ. Zatiaľ pracujem aj s kamarátmi, známymi, ktorí pre mňa dodávateľsky dokážu vyrobiť laserom potrebnú surovinu. Vidím to tak, že v blízkej budúcnosti sa spotrebitelia odvrátia od tzv. veľkých korporátnych produktov a začnú hľadať niečo, čím sa budú môcť lepšie odlíšiť, že budú hľadať regionálne produkty, menších, domácich producentov. Chcem sa v budúcnosti zamerať na kvalitu a pridanú hodnotu. Chcem sa vzdelávať, aby som sa mohol stále zlepšovať. Až keď budem môcť ľudí adekvátne zaplatiť za ich robotu, až potom budem uvažovať o rozširovaní firmy. Zatiaľ mám roboty dosť a teraz sa sústreďujem na presťahovanie k Banskej Štiavnici.

Sympatický mladý muž. Azda aj odvážny, každopádne vie, čo a ako robí. Ak si založíte jeho okuliare na oči, zdá sa, že pohľad cez ne je akýsi ružovejší. Ako on sám hovorí: „Ak sa dívať na svet cez ružové okuliare, tak aspoň v drevenom ráme.“ Trošku s tým korešponduje aj švédske príslovie: Ak niekto nechce vidieť, nepomôže svetlo ani okuliare.

Autor: PhDr. Peter Zemaník
Kontakt: Tato e-mailová adresa je chráněna před spamboty. Pro její zobrazení musíte mít povolen Javascript.
Foto: autor a archív výrobcu

 

Odborný časopis na podporu dřevařské a nábytkářské výroby.

Zásady zpracování osobních údajů

Newsletter

Přihlaste se pro příjem newsletteru. Nezmeškáte tak žádné aktuální novinky.

Rozesíláme pouze důležité informace. Nespamujeme!